V šalianskej hádzanej možno vidieť nevídaný zjav. Okrem toho, že ženský aj mužský tím hrajú najvyššiu súťaž, oba kluby majú vo svojom kádri rovnaké priezvisko. A nie je to len zhoda náhod. Talentované súrodenecké duo tvorí hádzanársku budúcnosť Šale.

 

Reč je o Márii a Mariánovi Perczeových. Obaja súrodenci sa stávajú dôležitou súčasťou svojich tímov. Mladšia Mária sa v poslednej sezóne tešila zo zisku striebornej medaily, zatiaľ čo Marián vybojoval s HKM historický bronz. Prostredníctvom nášho portálu vám prinášame rozhovor s týmto súrodeneckým duom.

 

Ahojte. Na úvod sa prosím vás v krátkosti predstavte naším čitateľom. Odkiaľ pochádzate a kedy a ako ste sa dostali k hádzanej?

Mária: Mám 19 rokov a pochádzam zo Šale, ale bývame v malej dedinke s názvom Žihárec. K hádzanej som sa dostala v ôsmich rokoch a to tak, že som v školskej družine sledovala deti ako tam trénujú, a tak som sa spýtala trénerky, že čo to robia a ona mi vysvetlila, že trénujú hádzanú. Ihneď som sa na ňu sama prihlásila.

 

Marián: Mám 20 rokov a ako povedala sestra, pochádzame zo Šale, ale momentálne bývame v Žihárci. K hádzanej som sa dostal približne jedenásť rokov dozadu a to úplnou náhodou, keďže sme so sestrou chodili zo školy spolu, tak som ju v jeden deň čakal a ona sa práve prihlásila na hádzanú. A ja, keďže som bol dosť aktívne dieťa som sa rozhodol, že to skúsim tiež a odvtedy je súčasťou môjho života.

 

Nahliadnime do vášho súkromia. Ako vyzerá váš klasický deň počas sezóny a čo okrem zápasov a tréningov vám vypĺňa váš čas.

Mária: Počas sezóny je to časovo náročné. Mám toho veľa v škole a taktiež často cestujem. Väčšinu svojho času sa venujem hádzanej. Svoj voľný čas trávim so svojim priateľom a rodinou.

 

Marián: Keďže som tento rok len ukončil štúdium a hrával som ešte aj za dorastenecké mužstvo, mal som to počas sezóny veľmi nabité, takže doma som trávil minimum času a to som pomáhal väčšinou s domácimi prácami.:)) Môj voľný čas som preto venoval čo najčastejšie rodine, priateľom a priateľke.

 

Akoby ste zhodnotili vašu poslednú sezónu, čo sa týka individuálnej, ale aj tímovej stránky?

Mária: Do tímu od začiatku sezóny som sa nedostala, keďže som neabsolvovala letnú prípravu. V zimnej časti mi dal tréner možnosť trénovať so ženami. Hneď druhý zápas ma „hodil do vody“ a to tak, že ma dal do základnej zostavy. Bolo to pre mňa fyzicky a psychicky náročné. Chcela som presvedčiť trénera o tom, že na to mám. Myslím si, že sme na konci sezóny, hlavne teda v play-off ukázali, že vieme hrať aj s veľkými súpermi.

 

Marián: Do A - tímu som sa dostal až po príchode nového trénera Jána Kolesára. Keďže to bola pre mňa premiéra, snažil som sa po individuálnej stránke dosiahnuť čo najlepší výkon či už na tréningu, alebo v zápasoch, v ktorých som nad moje očakávania dostal veľa priestoru, za čo som trénerovi vďačný, Po tímovej stránke sme boli spokojní až na pár zápasov. Držali sme pokope a to sa odzrkadlilo aj na historicky prvej medaily pre klub.

 

 

Prejdime trošku k osobnejším otázkam. Panuje medzi vami rivalita či občas aj žiarlivosť?

Mária: Žiarlivosť nie, ale rivalita áno. Vždy sme si našli niečo, prečo sme sa mohli pohádať, a niekedy aj pobiť – alebo skôr často (smiech). Ale z toho sme už vyrástli, takže neprejde deň, kedy by sme sa nedoťahovali v hádzanej alebo v súkromí. Je to náš spôsob, ako povedať tomu druhému „mám ťa rád.“

 

Marián: Ako povedala sestra, žiarlivosť medzi nami nie je, ale rivalita miestami áno, ale to sú len klasické súrodenecké hádky o to, kto bude sedieť vpredu v aute a podobne (smiech). A z toho sme ešte stále nevyrástli (smiech).

 

Skúste jeden druhého opísať, čo sa týka jeho hádzanárskych kvalít a vlastností?

Mária: Marian má veľkú výhodu, že je ľavák a má rýchlosť. Pamätám si na dorastenecké zápasy, v ktorých dával 15 a niekedy až 25 gólov. Ale teraz sme už kvalitou v inej hádzanej. Sme ešte mladí, takže na sebe musíme veľa pracovať, ale ja viem, že môj brat má na to, aby bol jedným z ťahúňov tímu.

 

Marián: Sestra má výhodu, že je silová hráčka a vie využiť svoju silu ako v útoku, tak aj v obrane. Má rýchlu kľučku do vonka aj do vnútra a výhodu má, že uhrá od ľavého krídla po pravé krídlo na hoci ktorom poste, čo je v dnešnej hádzanej vzácne.

 

Športový vzor?

Mária: Jednoznačne môj brat (smiech).

 

Marián: Zrejme moja sestra (smiech), keďže ma ženie dopredu a motivuje ma byť lepším (smiech).

 

Aké sú vaše hádzanárske ciele a sny?

Mária: Mojím cieľom bolo dostať sa ku ženám a to som si už splnila. Sledujem svetovú hádzanú a veľmi sa mi páči štýl zahraničných tímov, ale rada by som do budúcna ostala na Slovensku a bola by som šťastná, keby ma môj koníček, ktorému podriaďujem celý môj život, uživil, pretože hádzaná nie je len šport, ale aj životný štýl.

 

Marián: Mojim hádzanárskym cieľom sa bolo dostať do A - tímu a hrať hádzanú na profesionálnej úrovni. A hádzanárskym snom je zrejme si zahrať v Lige majstrov s veľkými mužstvami ako je Szeged, Kiel a pod.

 

 

 Aký je váš najpamätnejší zápas, ktorý ste odohrali, a prečo?

Mária: Môj najpamätnejší zápas, ktorý som si užívala každou minútou na palubovke bol s Veselí nad Moravou, kde som do zápasu nastúpila v základnej zostave. Ten pocit bol nezabudnuteľný. Stáť na palubovke a vidieť tých nadšených fanúšikov a najmä výraz tváre mojej maminy. Vtedy som si uvedomila, že všetka tá drina stála za to.

 

Marián: Asi ten v play-off proti Topoľčanom, kedy išlo o medailu a v hľadisku sedelo 1300 ľudí. Ten pocit keď som vybehol na palubovku sa nedá opísať.

 

A naopak, máte nejaký zápas, na ktorý by ste najradšej zabudli?

Mária: Najradšej by som zabudla na zápas v Partizánskom v play-off, v ktorom som spravila veľkú chybu a dostala som za ňu červenú kartu aj so zápisom.

 

Marian: Najviac chcem zabudnúť na zápas za dorast, keď sme hrali proti Dunajskej Strede. Na konci som dostal červenú kartu a tým aj dištanc na tri zápasy, v ktorých som potom nemohol pomôcť spoluhráčom získať ďalšie body do tabuľky.

 

Ak by ste nehrali hádzanú, vedeli by ste si samých seba predstaviť v nejakom inom športe?

Mária: Určite by ma to ťahalo k futbalu alebo k volejbalu.

 

Marián: Zrejme by som hral futbal, keďže som sa mu istý čas popri hádzanej venoval. Ale bez hádzanej si to už ani neviem predstaviť.

 

Na záver môžete pred novou sezónou niečo odkázať priaznivcom šalianskej hádzanej, ktorí už určite netrpezlivo čakajú na štart nového ročníka.

Mária: Ďakujem za vašu podporu nielen v mojom mene, ale aj za tím. Bez vás by sme nepodávali také výkony. Vaša podpora a účasť na zápasoch nás vždy poteší a nabudí, a hráme aj za vás. Veď reprezentujeme našu Šaľu, ktorú tak všetci milujeme. Ešte raz ďakujem, že ste pri nás.

 

Marián: Naším fanúšikom chcem v prvom rade poďakovať za atmosféru, ktorú nám robili minulú sezónu a verím, že nás budú hnať vpred tak isto aj túto sezónu, keďže ich budeme potrebovať. Sú pre nás ôsmy hráč na ihrisku.

 

 

Ďakujeme za rozhovor.

ZDROJ: Tibor Tóth, ŠaľaOnline