Oporou hádzanárok nemeckého klubu DJK/MJC Trier je už päť rokov Andrea Czaník. V drese "Miezen" okúsila aj I. bundesligu, vlani boj o záchranu v druhej najvyššej súťaži. V nedávno skončenom ročníku dosiahla so svojimi spoluhráčkami, medzi ktorými bola aj jej sestra Lucia Weibelová, pokojný stred tabuľky, hoci neboli ďaleko ani o medailových priečok. Reprezentačná pivotka Andrea Czanik si pri rozlúčke so svojou sestrou a spoločným pôsobením v drese DJK/MJC Trier aj poplakala. Tridsaťsedemročná pivotka je odhodlaná odovzdávať svoje skúsenosti mladším spoluhráčkam a pomáhať Trieru aj budúcnosti, čo prezradila v rozhovore pre slovakhandball.sk.
Andrea, dres tímu DJK/MJC si obliekate už od roku 2012. Budete v Trieri pokračovať aj v sezóne 2017/2018?
- Áno, bude to už moja šiesta sezóna v Trieri. Vždy na začiatku sezóny si poviem, že je to už moja posledná, veď predsa len mám svoj vek a II. bundesliga je náročná. Na konci ročníka potom príde vždy otázka, či pokračujem ďalej a ja opäť poviem áno. Takto to potom zatiaľ stále ide dookola. Pokiaľ sa cítim dobre a slúži zdravie, tak nevidím problém.
Spájate s Trierom svoju budúcnosť až do ukončenia aktívnej kariéry?
- S mojou rodinkou tu máme prakticky všetko. Žijeme tu už päť rokov a neplánujeme sa sťahovať, takže mojou poslednou zastávkou je Trier. Tu raz ukončím to, čomu sa venujem už od siedmich rokov. Myslím tým hráčsku kariéru, lebo pri hádzanej plánujem určite zostať, keďže trénujem detičky.
Z čoho pramení vaša spokojnosť, že ste si vaše súčasné pôsobisko obľúbili?
- Mne, ale aj ostatným členom rodiny, sa tu veľmi páči. Som nadmieru spokojná. Ninka tu chodí do školy a hrá tiež hádzanú. Manžel má dobrú prácu a ja tiež. Nie sme profesionálny klub, takže všetky pracujeme na plný úväzok a večer trénujeme. Je to náročné, ale kto človek chce, dá všetko.
V II. bundeslige ste uzatvárali prvú polovicu štartového poľa, čím ste si oproti vlaňajšku polepšili o šesť priečok. Aký je váš pohľad na dosiahnuté umiestnenie, zodpovedá vašim predstavám či predsezónnym ambíciám?
- Áno, skončili sme na 8. mieste, i keď v decembri sme sa nachádzali aj na 2. priečke. Sme však veľmi spokojní, keďže sme prakticky so siedmimi hráčkami odohrali celú sezónu. Niekedy som toho mala už plné zuby, každý zápas hrať celých 60 minút, potom stráviť 7 hodín v autobuse, domov doraziť nadránom a ráno o šiestej vstávať do práce. Na konci sezóny nám trošku dochádzali sily aj vzhľadom na náročnosť druhej najvyššej nemeckej súťaže.
Dva roky ste v Nemecku hrávali po boku sestry Lucie Weibelovej, aké bola súrodenecká spolupráca na ihrisku z vášho pohľadu?
- Musím povedať, že to bolo lepšie, ako keď sme spolu hrali na Slovensku. Neviem, ale asi to je aj vekom, už sme akoby viac vyhrané a zohrané.
Rozlúčka so sezónou bola veľmi emotívna. Proti HSG Bensheim/Auerbach (23:34) síce nebola víťazná, ale pre vás výnimočná, keďže z klubu odchádza vaša sestra Lucia...
- Posledný zápas bol však najkrajší, plný emócií. Prežívala som zvláštne pocity, keď na tabuli vidíte 57. min a máte pred sebou posledné tri minúty spoločného pôsobenia so sestrou. A potom koniec. Veľmi som plakala po stretnutí. Prihrávka Lucii a ona strelila predposledný gól, potom ona nahrala mne a ja som dosiahla posledný gól v sezóne v symbolicky poslednom zápase s ňou. Aj preto takéto momenty je šport taký krásny. V tomto dueli sa nám nepríjemne zranila naša ľavá spojka Joline Müllerová, ktorú čaká približne sedemmesačná pauza, navyše odchádza aj Lucia. Bude veľmi ťažké v novej sezóne nahradiť ich takmer 280 nastrieľaných gólov.
Autor: SITA, 03.06.2017, Foto: pluska.sk, TASR
