Hádzanárky Partizánskeho budú medzi elitou v najvyššej súťaži chýbať. „Je mi do plaču z toho, ako to tu dopadlo...,“ hovorí Ján Šurgan. Bašta sa triasla, ale (zatiaľ) zostala stáť.
Partizánske, dlhoročná bašta slovenskej a v minulosti i československej ženskej hádzanej, sa v tejto sezóne otriasala v základoch viac než po iné roky. A hoci sa zdalo, že sa po skončení tohto ročníka interligy (WHIL) môže aj zrútiť, napokon predsa len zostala stáť. Nikto si neželá jej pád, pretože by to bola škoda. Nielen z úcty k tým, ktorí sa o rozvoj hádzanej v tomto meste zaslúžili, ale hlavne preto, že Partizánske si bez tohto športu len málokto dokáže predstaviť.
Ak rátame aj pôsobenie Partizánskeho v bývalej federálnej lige, je to v histórii klubu len tretí zostup z elitnej súťaže do I. ligy. K tomu prvému prišlo v roku 1975, keď vtedajšie Tempo skončilo na poslednom 12. mieste. Po roku sa však medzi najlep-ších vrátilo. Po návrate stúpalo už len vyššie. Vrcholom bol rok 1981, keď prvý raz získalo majstrovský titul. Ešte väčší úspech však získala vtedy Iskra Partizánske rok pred tým. Ako víťaz Československého pohára za rok 1979 mala právo štartu v druhej najvýznamnejšej európskej súťaži Pohári víťazov pohárov (PVP). Keďže hala v Partizánskom nezodpovedala predpisom pre ,Európu’, hádzanárky Iskry hrali domáce duely v Prievidzi. Vo finále narazili na Lokomotivu Záhreb. Domáca remíza s vtedy až 9. tímom juhoslovanskej ligy (16:16) bola značným sklamaním. Odveta sa skončila tým istým výsledkom, Iskra však bola úspešnejšia na strely zo značky sedemmetrových hodov. Druhý federálny titul prišiel v roku 1985 a tretí o tri roky neskôr. Z historicky prvého slovenského sa tešilo Partizánske po rozdelení republiky v roku 1994 pod hlavičkou Jaspolu. Za ten čas vyrástla v meste obuvi plejáda výborných hádzanárok, ktoré vychovali erudovaní, uznávaní tréneri a trénerky. Zmena spoločensko-politických pomerov však priniesla mestu nielen honor prvého slovenského šampióna, ale s pribúdajúcimi rokmi aj čoraz väčšie starosti ako zabezpečiť chod tohto športu v oblasti, z ktorej sa, žiaľ, stala časom „hladová dolina“. Minimálne posledných desať rokov bolo pre hádzanú v Partizánskom viac-menej existenčných. Solventných firiem a tým aj potenciálnych sponzorov je tam málo. Najväčším sponzorom je už roky samotné mesto, to však ale nestačí, aby tam hádzaná fungovala na takej úrovni ako v minulosti. Terajší predseda klubu Erich Kadnár povedal prečo sa Partizánske prihlásilo iba do I. ligy. „Na WHIL nemáme káder ani peniaze,“ hovorí. „V budúcej sezóne nebudeme mať žiadne dorastenecké družstvá. Dorastenky spolu so ženami, ktoré nám zostali, budú hrať I. ligu.“ Jeho predchodca Ján Šurgan má na to ale iný názor: „Mesto začalo dávať veľké peniaze do hádzanej, ale nikto nekontroloval tok ich použitia. Občianske združenie, ktoré zastrešuje hádzanú v meste, nemá ani základné štruktúry. Voči zväzu vystupuje iba jeden človek. Chýba spolupráca s ľuďmi, ktorým na hádzanej záleží. Takmer vymizla spolupráca so školami. Je mi do plaču z toho, ako to tu dopadlo.“ V tejto súvislosti sme oslovili aj primátora Partizánskeho Jozefa Božika. „Mesto od roku 2011 o sto percent zvýšilo svoju podporu,“ hovorí. „My financujeme chod športovej haly. Do hádzanej investujeme každý rok 50 000 eur. Okrem toho ja ako fyzická osoba dokážem od sponzorov zohnať 5000 až 7000 eur. Všetky tieto toky sú v súlade so zákonom, rovnako ako aj to, že využitie týchto peňazí si kontrolujeme. Veľmi si želám, aby sa Partizánske vrátilo na pozície z minulých rokov. Chce to však zrejme zásadné zmeny vo vedení občianskeho združenia. Je dôležité, aby sa našli ľudia, ktorí ich urobia.“ Pod pokrievkou je toho určite viac, než čo naznačili zainteresovaní. Súvisí to aj s podporou štátu, aká sa dostáva malým športom a systémom jeho riadenia.
ZDROJ: Denník ŠPORT, 3. 6. 2017, autor ANTON PŇAČEK
