V tomto roku sme odštartovali nový systém tréningovej prípravy dorasteneckých kategórií u dievčat ako aj u chlapcov pod kuratelou ôsmich Regionálnych centier hádzanej, ktoré sme vybrali podľa vopred stanovených kritérií. Áno, u dvoch boli veľmi tesné výsledky a kluby, ktoré boli neúspešné, to vnímajú z ich pohľadu negatívne. Tak ako by to vnímal asi každý z nás, keď nie je v pozícii toho úspešného uchádzača. To je úplne normálne, ale chcel som sa vyjadriť k inej téme.

Nový systém sme priniesli preto, lebo vlak európskej hádzanej nám ušiel a ak sa chceme vrátiť na pozície z minulosti, musíme pracovať oveľa viac. Každý klub, ktorý do tohto projektu išiel, mal jednu zásadnú ambíciu a to zlepšiť trénovanosť svojich tímov. Každé RCH si po diskusii so SZH určilo svoj tím ľudí, s ktorým chceli túto ambíciu realizovať, niekto z vlastných kapacít a niekto chcel nájsť nového trénera zo zahraničia, aby priniesol do svojho systému výchovy iný pohľad a iný prístup.

Takto sa stal šéftrénerom Iuventy Michalovce pán Rasmus Poulsen s odporučením a referenciami nielen z Dánska, ale aj z prestížneho rumunského klubu CSM Bukurešť. V Michalovciach sa dokonca začalo už v januári ako s pilotným projektom celého systému. Nemusím zdôrazňovať, že zázračné systémy s rýchlym úspechom neexistujú a preto sme aj očakávali, aké rôzne problémy a nedostatky nám systém prinesie a bude ich nutné riešiť.

Povedali sme si, že prioritne pre nás nie sú dôležité výsledky v domácich súťažiach, ale je pre nás dôležitý progres jednotlivca, ako fyzický a technický, tak aj duševný. Nie je dôležité mať medailu a byť prvý v okrese alebo v republike, dôležité je snažiť sa byť najlepší v každom okamihu toho čo robíte a v kolektíve sa navyše snažiť odovzdať to najlepšie v prospech tímu. Iba tak sa vrátime na cestu, kedy budeme vychovávať viac talentov, ale aj viac dobrých ľudí, pretože nie každý sa môže stať reprezentantom. Každý sa však o to môže pokúsiť a objaviť svoje hranice a zároveň môže podporiť svojho najlepšieho priateľa v jeho snahe sa tým reprezentantom stať.

Z týchto dôvodov sme začali od trénerov vyžadovať koncentráciu na zdokonaľovanie jednotlivcov v prospech kolektívu. Klásť menší dôraz na výsledky v mládeži, pretože hlavne tu je priestor na rast a progres. Namiesto tlaku na výsledok je dôležitejšie nájsť viac zábavy a radosti z vlastného pokroku.

Prvá a základná vec, ktorá sa začala riešiť, je fyzická pripravenosť dievčat a chlapcov, ktorá je absolútne nedostatočná v porovnaní s medzinárodnou hádzanou a veľmi nízka v porovnaní s úspešnou minulosťou, čo je zároveň zvláštny paradox, nakoľko sa hádzaná v porovnaní s minulosťou rapídne zrýchlila. Nechcem sa rozpisovať o hodnotách testov našich mládežníckych reprezentantov a reprezentantiek, ktoré sa robili a robia už aj v kluboch. Tie hodnoty však pri niektorých naozaj nie sú v poriadku ani pre bežnú populáciu.

Je mi jasné, že na hodinách telocviku sa nepracuje tak kvalitne ako v minulosti. Je mi jasné, že množstvo rodičov chráni svoje deti opičou láskou - „len aby sa chúďa nespotilo“. Je mi jasné, že deti netrávia toľko času vonku a nezískavajú prirodzenú kondíciu a kultúru pohybu. Ale my sa predsa nemôžeme zastaviť pri týchto konštatovaniach a uspokojiť sa, že je to tak a nič s tým neurobiť.

Všetky tieto veci sme konzultovali s odborníkmi z FTVŠ a nastavili program postupného zvyšovania záťaže, ktorý sme začali aplikovať ako prvý krok v Iuvente Michalovce.

Výsledkom zvýšenej záťaže boli zhoršené výsledky dorasteneckého tímu, čo bola úplne prirodzená vec, ktorá sa dala očakávať vzhľadom na výrazne vyššie zaťaženie dievčat. S týmto faktorom sme počítali my na zväze, takisto ako aj majitelia klubu, pretože to bolo úplne v kontexte toho čo uvádzam vyššie.

Zjavne však na to neboli pripravení niektorí rodičia a tiež hlasy, ktoré rodičom vždy povedia, čo chcú počuť. Pridala sa k tomu (Poulsenova) neznalosť jazyka, poukazovanie na zbytočnosť zahraničného trénera („máme dosť vlastných“), financie („za tie peniaze by som dokázal oveľa viac“), prípadne „iný tréner povedal, že toto je úplne zlá cesta“. Až vznikol mix pseudoargumentov, ktoré vytvorili škatuľu poloprávd, závisti, neodbornosti (občas až nezmyslov), a do ktorej šupli pána Poulsena. Častokrát som si hovoril, aké šťastie musí mať Rasmus, že nerozumie po slovensky...

Výsledkom celého bola veľká nálepka, ktorú niektorí ľudia nalepili Rasmusovi ako škodcovi celej michalovskej hádzanej.

Aby sme si rozumeli - naozaj prajem každému slovenskému trénerovi, aby získal miesto trénera v zahraničnom klube. A zároveň mu neprajem, aby sa stretol s takou mierou nekolegiality a neznášanlivosti, s akou sa stretol Rasmus u jeho osoby.

Slovenský zväz hádzanej plne podporuje pánov Rasmusa Poulsena, Marcela Cibereho a Henricha Marcinčáka ako aj všetkých trénerov na Slovensku, ktorý sa venujú slovenským deťom, mládeži a dospelým, aby ich čo najviac zdokonalili v našom krásnom športe, pretože nás čaká veľmi dlhá cesta, ktorá nebude vôbec jednoduchá a ešte veľakrát sa objaví množstvo problémov. Vždy by sme ale mali zostať ľuďmi a rešpektovať sa navzájom, diskusia je prospešná, neznášanlivosť nás len pribrzdí.

Trochu k postrehom od rôznych ľudí, ktoré dostal Tomáš Kuťka na svoj blog na našom webe a mnohé tieto názory ja považujem práve za také myslenie, ktoré dostalo celý slovenský šport na samé dno.

1. Dánsko má 100.000 registrovaných hráčov a to čo funguje u nich, sa ťažko bude implementovať u nás, pri takom stave školstva aké je u nás.

Po prvé - neviem, čo má počet registrovaných hráčov s metodikou prípravy, práve ten systém ktorý funguje v Dánsku, prebrali oni z väčšej časti od nás. Práve Dáni začali byť úspešní až v posledných dvoch dekádach, kedy začali zbierať ovocie tohoto systému.

Podľa autora tohto názoru si mali Dáni asi povedať, že susední Nemci majú 1 milión registrovaných hráčov, takže nemá význam nič robiť, pretože ich nikdy nepredbehneme. Tento názor je typický alibizmus, ktorý sa nehodí k športu, a rozvoju skôr bráni, než by ho podporoval.

2. Nie každý chce byť reprezentant. Áno, úplný súhlas, ale ako píšem vyššie: Ak si niekto vyberie šport, tak by sa mal snažiť byť čo najlepší v rôznych smeroch. Navyše tu je súčasťou kolektívu, kde to predsa nemôže fungovať tak, že 7 dievčat bude trénovať naplno a tie ostatné povedia, že sa im dnes nechce, pretože oni nebudú reprezentantky. To má byť akože tím? Jeden za všetkých, všetci za jedného? Takto si potom budú pomáhať aj v živote a aj v práci?
3. Nie každý Dán je Wilbek. Autor chcel byť sarkastický, ale OK, možno videl pána Wilbeka pri práci, a možno mu len stačí, koľko získali Dáni pod pánom Wilbekom medailí. To, koľko to stálo času, úsilia, obetovania, disciplíny a odriekania, to už ale vidieť nie je.

Prekvapil ma aj názor otecka, ktorý tvrdil, že 16 ročné dievčatá nemajú pracovať v posilňovni a podobne. Čiže v iných kluboch a krajinách sa tak pracuje, ale u nás je to nezdravé?

Dovolím si trochu osobných spomienok o náročnosti trénerov a rôznom prístupe, keď som ako 16-ročný prestúpil do ČH Bratislava - Strediska vrcholového športu k pánovi trénerovi Hianikovi a myslel som si, že viem čo je to fyzická práca. Hneď na prvom tréningu som zistil, že som sa šialene mýlil, prvé týždne som bol naozaj na dne a veľa som premýšľal, či sa dá toto vydržať a zároveň študovať na gymnáziu. Bola tu však výborná partia chalanov, ktorá ma vtiahla medzi seba a keď si telo zvyklo na námahu, tak som sa dostal fyzicky na iný level, ktorý mi už potom pripadal prirodzený.

O dva roky prišiel do ČH Bratislava k mužskému tímu mladý tréner z Prešova Peter Hatalčík s úlohou prebudiť neúspešný tím mužov plný seniorských a juniorských reprezentantov. Ak som si myslel, že v tréningu som zažil veľa, tak opäť nastalo veľké prekvapenie nielen pre mňa, ale aj pre všetkých hráčov v tíme. Tak náročnú prípravu a vlastne celú sezónu som nikdy predtým ani potom nezažil, obrovská fyzická záťaž, neuveriteľný psychický tlak a neustále napätie bolo veľmi náročné nielen absolvovať, ale aj pochopiť. Ja som bol veľmi mladý a zapálený, takže som sa rýchlo prispôsobil, oveľa ťažšie to mali starší spoluhráči. Výsledkom bolo, že tím z predposledného miesta v minulej sezóne odrazu bojoval o majstra Československa. S odstupom času som pochopil, o čo Petrovi Hatalčíkovi išlo, úlohou bolo prebudiť spiaceho a spokojného obra. Každý, kto to zažil, potvrdí, že sa to podarilo a cieľ sa naplnil, ale ako to býva aj za cenu nespokojnosti časti ľudí. Petra Hatalčíka, ako aj Janka Hianika si veľmi vážim, lebo aj vďaka ich náročnosti som zažil veľmi veľa pozitívnych vecí.

Iste, doba sa zmenila, nepíšu sa roky osemdesiate, ale rok 2017. Lenže sú veci, ktoré sa – ani v športe - nemenia ani rokmi: Ak chcete byť úspešní, musíte tvrdo pracovať.  Ak sa vám nedarí, treba nájsť príčiny a čosi zmeniť. A aj dnes platí, že čím ťažšie na cvičisku, tým ľahšie na bojisku.

Náročnosť je niekedy ťažko prijímaná a ak na ňu nie sme zvyknutí, tak si ju často zamieňame za nátlak, alebo „buzeráciu“. Pravdou však je, že za posledných 20 rokov sa Slováci zmenili na náročných ľudí, sme nároční na tovar v obchodoch, sme nároční na obsluhu v reštaurácii, sme nároční na politikov, sme nároční na výkony športovcov, sme nároční na svoje okolie. Bolo by dobré sa ale aj obzrieť, či sme rovnako nároční na seba, či naozaj robíme svoje povolanie, štúdium, záľubu tak ako to vyžadujeme od ostatných. Uspokojenie, strata motivácie, nulové ambície a alibizmus sú najväčší nepriatelia každého nielen športovca, ale aj človeka.

Na záver už len jeden postreh aj z vlastnej skúsenosti. Najväčšou úlohou rodiča nie je to, aby za svoje dieťa dýchal a rozmýšľal, ale aby svoje dieťa podporoval a dával mu najavo svoju dôveru.

Cítil som potrebu reagovať na informácie z posledných dní, ktoré vznikli len nedostatkom komunikácie a vzájomnej empatie a dúfam, že sa mi podarilo aspoň niečo objasniť každému, kto je ochotný počúvať.

Vždy sme boli otvorení diskusii a som rád, že sa objavili aj iné názory, pretože aj tie pomáhajú veci vyjasniť a posunúť celé našu hádzanársku rodinu dopredu. Ale zároveň prosím - rozprávajme sa férovo a otvorene, tvárou v tvár, z očí do očí, nie poza chrbát, nie „šuškandou“ na tribúnach a v zatvorených kanceláriách. Spájajme sily, netrieštime ich, a o to skôr všetci pocítime progres.

S úctou,

Jaroslav Holeša

ZDROJ: SZH 11.12.2017, Autor: Jaroslav Holeša