So zármutkom oznamujeme širokej hádzanárskej verejnosti, že vo veku nedožitých 70 rokov nás po dlhej a ťažkej chorobe navždy opustil dňa 16. 4. 2018 bývalý aktívny hráč Dusla, dlhoročný medzinárodný rozhodca a neskôr delegát Slovenského zväzu hádzanej,

                                               Rudolf R i t t e r

Posledná rozlúčka sa uskutoční dňa 18. apríla, o 15,30 hod. v obradnej sieni  Mestského cintorína v Šali (kremácia).
Česť jeho pamiatke!
                                                                                           HK Slovan Duslo Šaľa

Ružomberský rodák, prišiel spolu s rodičmi ako dvojročný do Šale, kde našiel úrodnú pôdu k športovaniu. Ovplyvnili ho nadšenci, akými v tom čase bol pán Longauer, jeden z dôležitých činiteľov v šalianskom futbalovom hnutí, ktorý viedol v tom čase prípravku, a stredoškolský prof. Milan Melicherčík, spoluzakladateľ  ľahkej atletiky v meste. Trénoval atletiku s rovesníkmi Psotom, Marčekom, Hanzlíkom, Tóthom, Lackovičom, ktorí neskôr robili dobré meno šalianskej atletike. Rudolf získaval všestranné športové ostrohy.

Po absolvovaní základnej školy odišiel do Bratislavy, kde sa učil na strednom odbornom učilišti chemickom elektrikárskej profesii a popri tom sa začal pod vedením učiteľa telesnej výchovy Rudolfa Pospecha vážnejšie zaoberať hádzanou, hoci mu na SOUCh nebol cudzí ani basketbal a ako chlapcovi od Váhu aj hokej. Hra s malou koženou loptou sa mu zapáčila a spolu s ďalšími šalianskymi hádzanárskymi talentami Rečkom a Krištofom, ktorí študovali tiež na učilišti, reprezentoval SOUCh v celoštátnych súťažiach. Samozrejme, aj v dorasteneckom družstve šalianskeho Dusla, kde v tom čase hral pod vedením trénera Jána Vaška spolu s Molotom, Šebökom, Bollom, Kašubom či J. Vaškom. Vďaka dobrej výkonnosti a talentu sa definitívne upísal hre medzi sedmičkami a hádzanárska lopta mu zostala „priateľkou“ aj počas základnej vojenskej služby, keď pravidelne hrával a strieľal góly z miesta spojky v Dukle Přáslavice a Dukle Olomouc. Po príchode zo ZVS ešte dva roky hrával medzi seniormi Dusla, ktorí v tom čase aj zásluhou hráčov ako L. Juhász, J. Bárta, J. Guláš, M. Alföldi, E. Horáček, P. Durdiak, J. Halmo a J. Gera tvrdili muziku v tretej najvyššej hádzanárskej súťaži. Zranenie kolena síce vyradilo Rudolfa Rittera z aktívnej hráčskej činnosti, ale láska k hádzanej zostala. V tom čase sa spoznal s budúcou manželkou Magdou Oláhovou, ktorá sa počas štúdia v Partizánskom zaúčala do hádzanárskej abecedy u trénerov Popluhárovcov.

„Nebyť rodinnej pohody a pochopenia manželky a rodičov, nebol by som dosiahol vo funkcii hádzanárskeho arbitra to, čo sa mi v ďalšom období podarilo,“ spomínal. Po doliečovaní zranenia absolvoval rozhodcovský kurz a v priebehu troch rokov v roku 1976 spolu s Jurajom Gyulásom postúpili ako rozhodcovská dvojica do prvej československej hádzanárskej ligy. Rozšírili tak zoznam šalianskych arbitrov, ktorými boli Mikuláš Hlavatý, Mikuláš Alföldi a Ján Vicena, ten bol aj prvým československým medzinárodným rozhodcom. Po dvojročnom pôsobení medzi československou rozhodcovskou špičkou získali štatút medzinárodných rozhodcov aj oni. „V priebehu bohatej aktívnej činnosti na medzinárodnej hádzanárskej scéne,“ spomínal svojho času, „sme pískali stovky stretnutí v medzinárodných pohároch a medzištátnych stretnutiach. Precestovali a navštívili sme desiatky krajín, ale najradšej spomínal na polročné pôsobenie v arabských emirátoch, kde rozhodovali v Dubaji spolu s ďalšou slovenskou medzinárodnou dvojicou Rudinský - Móza ich hádzanársku ligu. Z pohárových stretnutí mu najviac utkvelo v pamäti semifinále PEM žien vo francúzskom Besancone, kde domáci vyradili pred viac ako 5000 divákmi záhrebské Dinamo a čestný vhod mal rodák z Besanconu, známy svetový futbalový rozhodca Michel Vautrot. V československej hádzanárskej lige mužov zasa mali možnosť pískať s kolegom a dvojičkou Gulyásom prvý televízny hádzanársky prenos medzi legendou československej hádzanej Duklou Praha a Škodou Plzeň. Pri slávnostnom nástupe oboch družstiev prišlo v športovej hale k výpadku elektriny, porucha bola odstránená až po dvoch hodinách, ale televízny prenos sa aj tak konal, bola to však iná doba.“

V päťdesiatke odišiel do rozhodcovského „dôchodku“, ale ešte päť rokov pôsobil vo funkcii delegáta hádzanárskeho zväzu v medzinárodnej hádzanárskej WHIL-ke. V prípade manželov Ritterovcov platilo slovenské porekadlo, že jablko nepadne ďaleko od stromu. Syn Rudolf koketoval s aktívnou hádzanou v mládežníckych kategóriách, ale dcérky sa jej venovali už s plnou vážnosťou. Staršia Jolana, okrem pôsobenia v šalianskom Dusle a počas štúdia v Banskej Bystrici, hrávala v susednom Rakúsku, najskôr vo Floridsdorfe (predmestie Viedne) a potom až do odchodu na materskú dovolenku v Atzgersdorfe. Jej manžel Dušan Moravanský bol aktívnym hráčom prvoligových volejbalistov v Šali. Mladšia Gabriela po odchode zo šalianskeho Dusla sa vydala za Martina Gregora, syna populárneho československého hokejistu Františka Gregora, ktorý aktívne pôsobil v Slovane Bratislava a so Zvolenom sa stal aj majstrom Slovenska. Neskôr hrala za ligový Feldkirch. S manželom žijú v Rakúsku. U Ritterovcov bolo vždy veselo, ale okrem rodinných spomienok prevládala v debate športová tematika, čo bolo pri pohľade na rodinné prepojenie všetkých samozrejmosťou. Okrem plnenia pracovných povinností v zamestnaní stíhal aj prácu v záhrade a záľubou mu boli  obľúbené včely. Návštevu našej MŠH spolu s manželkou, pokiaľ mu to zdravie dovolilo nevynechal do posledných chvíľ, nakoľko láska k malej koženej lopte v tejto rodine stále pretrvávala. Rudo budeš nám chýbať!