AKTUÁLNA TABUĽKA

Necelých dvadsat rokov od vzniku prvého "handboldového" zväzu na svete v Dánsku (1904) si zacala nová kolektívna loptová hra získavat svojich priaznivcov aj na Slovensku. Záujemcov o nový šport u nás v jeho predvojonových zaciatkoch ovplyvnili severská, nemecká i ceská forma hádzanej. Vo februári roku 1942 bol pri Slovenskej ústrednej športovej rade založený v Bratislave Handballový zväz, ktorý presadzoval herný systém a pravidlá nemeckej školy.

Už o rok neskôr sa v Šali, ktorá po Viedenskej arbitráži pripadla Madarsku, dvojici hádzanárskych nadšencov - Ide Kebluškovej-Valentovej a Štefanovi Gúzikovi podarilo zorganizovat trinástclenné družstvo žien ochotných popri svojej práci venovat sa aj novej hre. Zaciatky hádzanárskeho kolektívu vo vojnových podmienkach a v dedinskom konzervatívnom prostredí boli nárocné, trénovalo sa bez výstroje, casto na boso a na futbalovom ihrisku. Už na jesen 1943 si však šalianske hádzanárky mohli po prvý raz zmerat sily s budapeštianskym klubom MPSC (Magyar pamutipari sport klub) s vyše pätnástrocnou tradíciou, ktorému podlahli 2:10.

Družstvo pod názvom VSC Vágsellye neskôr uspelo na turnaji v Csepeli a uhralo nerozhodný výsledok s Györi ETO - SC. Prvé významné domáce vítazstvo dosiahli zverenky trénerky Valentovej v dueli s MPSC Šopron (2:1). Po skoncení 2. svetovej vojny sa na Slovensku, Šalu nevynímajúc, postupne presadila ceská verzia hádzanej.

Zloženie prvého tímu v Šali: Mária Hanusová-Šemrová, Helena Hlavatá-Keszeliová, Anna Hucková-Lovecká, Piroska Hatvanyiová-Husvetiová, Helena Cápková-Pappová, Jolana Szabová-Szolíková, Magda Hlavatá-Gúziková, Gabriela Gremenová, Mária Alfoldiová, Ica Belovicová-Poláková, Gitka Belovicová-Poláková, Helena Mitošinková-Hanusová

Už v prvej dekáde svojej existencie sa klubu z malého mestecka podarilo presadit v najvyššej slovenskej sútaži a v roku 1952 aj postúpit do celoštátnej ligy. V tomto období sa už tím mohol pochválit aj prvou hráckou so štartom v reprezentacnom výbere Ceskoslovenska - Helenou Hanusovou-Mitošinkovou. V Šali vznikla v tom istom roku aj Športová škola dorastu, ktorá v priebehu troch rokoch svojej existencie hlavne pod vedením Jána Vicenu vychovala štyridsat hádzanárskych talentov a zaslúžila sa aj o niekolko titulov dorasteneckého majstra Slovenska pre vtedajšie Dynamo Šala. V meste rástla aj popularita tohto športu a zápasy navštevovalo v priemere 600 až 800 divákov. Prvoligovú príslušnost si Šalianky zachovali iba jednu sezónu a v nasledujúcich dlhých rokoch sa klub pohyboval v tabulkách regionálnych sútaží.

Až zaciatkom 60-tych rokov sa zacal formovat kolektív hrácok, ktoré mohli mat opät vyššie ambície. K brankárskej reprezentantke Anke Tóthovej-Juhásovej do tímu pod vedením Jána Mutkovica a Ladislava Mitošinku pribudli výrazné posily v osobách Kataríny Cicmanovej-Ferenceiovej, Márie Runákovej, Kataríny Novákovej a Žofie Danadovej-Cemanovej. V sezóne 1968/69 hráckam tesne ušiel postup do druhej ligy, no svoj útok na vyššiu sútaž zopakovali aj v nasledujúcom rocníku a s postupovým efektom. V druhej najvyššej sútaži novácik zo Šale zaskocil všetkých favoritov a bez zbytocných "prestojov" sa po devätnástich rokoch opät objavil medzi ceskoslovenskou hádzanárskou elitou. Prvoligovou príslušnostou sa mohli Šalianky pýšit iba v jednej sezóne 1971/72, lebo potom opät nasledoval zostup do 1. slovenskej národnej ligy. Trénerské duo Pavol Bohunický a František Turbek však v rocníku 1974/75 spolu so svojimi hráckami predviedli konkurentkám v 1. SNL spanilú jazdu a v 22 stretnutiach sezóny nestratili ani jeden bod.

Nový prienik do najvyššej republikovej sútaže mal už dlhšie trvanie ako dva predchádzajúce a po troch rokoch dokonca mohla Šala oslavovat nielen 35. výrocie od založenia klubu, ale i premiérovú medailovú pozíciu v sútaži. Družstvo v zložení Frolová, Kopecká, Veselská, Runáková, Cemanová, Benová, Ráczeková, Ferenceiová, Marta Braunová, Darina Braunová, Fandelová, Polácková, Molnárová, Benkovská, Pániková, Marceková vybojovalo bronzové medaily. V závere sedemdesiatych rokov hádzanársky kolektív hostila nafukovacia hala, ktorá sa stala aj castým dejiskom prestížnych medzinárodných turnajov o Pohár SNP a privítala niekolko zahranicných súperov na cele s viacnásobným vítazom Európskeho pohára majstrov Spartakom Kyjev. V roku 1978 sa zahájila výstavba novej športovej haly s kapacitou 2200 divákov a klub sa prestahoval na druhú stranu Váhu do haly SOUCH vo Veci.

Po oslave premiérových cenných kovov v lige prišla nevydarená sezóna 1978/79 a Šala poslednýkrát vo svojej doterajšej histórii opustila najvyššiu sútaž. Dva roky v poradí šaliansky tím bol ešte vo finálnej fáze 1. SNL jedným z kandidátov na postup, no chýbalo mu štastie. Všetko si Šala vynahradila v sezóne 1981/82, ked o jej návrate do celoštátnej sútaže rozhodlo iba lepšie skóre pred druhými Bánovcami nad Bebravou. Pocnúc rocníkom 1982/83 tahá šaliansky klub nepretržitú šnúru vyše dvadsiatich sezón v najvyššej lige. V priebehu osemdesiatych rokov sa v družstve vystriedalo niekolko opôr Marta Braunová, Marta Chlpeková, Jarmila Halmová, Alena Tureková-Pappová, Darina Braunová, Zuzana Prekopová, Irena Durišová ci Renáta Velická. Na trénerskej lavicke vystriedal Františka Turbeka Dušan Daniš, ktorý v roku 1984 prišiel z Partizánskeho. V roku 1986 sa už klub mohol prestahovat do dokoncenej novostavby haly.

V sezóne 1988/89 prišlo k dalšej trénerskej rošáde, ked Jirího Sotorníka nahradil František Bako a už o rok neskôr zacal Slovan Duslo Šala písat najslávnejšiu kapitolu svojich dejín. Vypredaná hala v Šali mohla 25. mája 1990 po úspešnom absolvovaní troch finálových turnajoch s Partizánskym a Interom Bratislava oslavovat historický titul svojho klubu. V priebehu dalších rokov sa zo Šale stal absolútny suverén slovenskej ženskej hádzanej - ešte z federálnej sútaže jej patria tri majstrovské tituly, dalších osem celkových vavrínov pochádza zo samostatnej slovenskej extraligy. Šala sa v samostatnej ére stala aj sedemnásobným vítazom Slovenského pohára a zaclenila sa k stabilným úcastníkom pohárovej Európy, v ktorej dvakrát skoncila v najlepšej štvorici Pohára EHF (1995 a 2000). Mestská športová hala bola a stále je castým hostitelom reprezentacných akcií, nielen ženského národného výberu a práve káder Šale sa stal najvýdatnejším dodávatelom slovenských reprezentantiek.