V ďalšej časti pravidelnej rubriky: „Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku,“ vám prinášame zamyslenie nášho bývalého trénera a publicistu nad niektorými otázkami súvisiacimi s výchovou športovej mládeže a úskaliami, ktoré ich výchovu sprevádzajú.
V úvode si pomôžem citátom zo staršieho čísla Olympijskej revue: “Slovenský šport stále nemá funkčný systém, preto je čoraz viac odkázaný na dominanciu rodičov športovcov – so všetkými kladmi aj zápormi.“ Poznáme celý rad borcov, ktorí vďaka svojim rodičom získali pre Slovensko najcennejšie medaily nielen z OH, ale aj z MS či ME. Emočné zrkadlenie problematickej komunikácie týchto rodičov s byrokraciou štátnych úradníkov, predstaviteľmi športových zväzov, ale napokon často i so svojimi vlastnými deťmi, sa stalo nezriedka populárnou témou bulvárnych médií. A to hovoríme zatiaľ len o vrcholovom športe. Ak teda ani špičkoví športovci nemajú u nás vytvorené podmienky, porovnateľné so svojimi súpermi, čo teda potom celá tá „základňa“ masového a výkonnostného športu? Už som aj v tejto rubrike písal o likvidácii športovísk a problematike kvalitného tréningového procesu v nekvalitných a neregulárnych priestoroch, obzvášť vo veľkých mestách. Dnes bude reč o rodičoch, ktorí často na jednej strane svojou veľkorysou pomocou v mnohých smeroch kompenzujú slabšie možnosti klubov, ale na strane druhej neraz svojou prehnanou „opičou“ láskou svojim deťom viac škodia ako im pomáhajú.
Uznávaný slovenský športový psychológ Tomáš Gurský rozdeľuje rodičov detí, ktoré organizovane športujú, do šiestich kategórií:
Nezainteresovaný rodič – je často rodič, ktorý je nesmierne pracovne vyťažený a nemá čas sa podrobne zaoberať športovými aktivitami svojej ratolesti. Zriedka ho vidno na športových podujatiach, kde jeho dieťa štartuje. Ak sa tam objaví, je si vedomý svojej zriedkavej účasti a preto nemá tendencie komentovať ani kritizovať postupy trénera, ani iné počiny predstaviteľov oddielu či klubu, ktorý jeho dieťa reprezentuje. Prejavuje im plnú dôveru. Nezriedka si nepozorovane z iných prameňov získa dostatok informácií a aj keď dieťa priamo jeho fyzickú prítomnosť nevníma, on má o všetkých okolnostiach dostatočný prehľad a vonkoncom nepokladá za potrebné do chodu oddielu či klubu akýmkoľvek spôsobom nejako zasahovať.
Rodič – ochranca je rodič, ktorý síce nerozumie problematike tréningového procesu, ale občas doň zasiahne, keď má pocit, že jeho dieťaťu niekto ubližuje, bez ohľadu na to, kto to je (tréner, iný rodič, iné dieťa, funkcionár ap.). Niekedy ale títo prehnane úzkostliví rodičia svojou“ opičou“ láskou dosiahnu pravý opak. Za svoje dieťa by najradšej aj dýchali, ale práve takto vychovávané deti sa často stávajú terčom výsmechu (prípadne aj šikany) od svojich spoluhráčov. Niekedy si vyčítajú, že nie sú ideálnymi rodičmi a trpia tým. Neuvedomujú si, že malá frustrácia či nebadaný náznak stresu dieťaťu neškodí, naopak pomáha mu neskôr vyrovnať sa s oveľa väčšími nástrahami života.
Rodič – mecenáš je zvyčajne dobre situovaný podnikateľ, prípadne vplyvný predstaviteľ verejného života s kontaktmi na dobré sponzorské možnosti. Zažil som ich počas mojej dlhoročnej trénerskej praxe mnoho, niektorí z nich boli mojimi priamymi zamestnávateľmi. Asi som mal veľké šťastie, pretože ani ten najarogantnejší z nich mi nikdy ani slovkom nenaznačil nejaké opatrenia či dokonca priame inštrukcie ohľadom svojho dieťaťa! A dupľované šťastie som mal aj na ich deti. Niektoré síce nepobrali veľa talentu, ale boli vyrovnanými osobnosťami, nič si neuzurpovali a preto boli aj v kolektíve veľmi obľúbené. Nikdy som nemusel urobiť taký kompromis, za ktorý by som sa neskôr musel hanbiť. Ale viem, že každý tréner nemá to šťastie. Najmä od kolegov z hokeja som počul nejednu „hororovú“ historku...
Rodič – expert je človek, ktorý buď má vedomosti i vlastné skúsenosti s daným športom (hráč, tréner, rozhodca), alebo človek, ktorý je presvedčený, že danej téme dobre rozumie. Internet geometrickým radom rozširuje zástupy polointeligentov, ktorí si niečo „vygúglia“ a bez poznania potrebných súvislostí šíria „múdrosti.“ Celý rad takýchto „expertov“ poučuje lekárov, ako by ich mali liečiť, lebo veď tak si to niekde vygúglili. Evidujeme ich aj v radoch politických „trafikantov“, ktorí sa zo dňa na deň stanú ministrami v rezorte, o ktorom nemajú ani šajnu. Bezsenné noci dokážu trénerom pripraviť obzvlášť takíto „experti“, najmä v kombinácii s cholerickou agresivitou, ktorou často oplývajú. Deťom je takýto prejav vlastného rodiča často nepríjemný a hanbia sa zaň. Na väčšine športových akadémií na západe majú práve kvôli takýmto tendenciám rodičia prísny zákaz účasti na tréningu!
Rodič ako tréner je často výbušná varianta. Mnohí kolegovia hovoria, že je to výhoda, lebo ku svojmu dieťaťu si môžu viac dovoliť ako k cudziemu. Všeobecne ale platí, že zakiaľ čo v individuálnom športovom odvetví sú s tým väčšinou dobré skúsenosti, v kolektívnych športoch to nerobí dobrotu. Tréner svoje dieťa buď zvýhodňuje, alebo je naň naopak oveľa tvrdší ako na iné a dieťa tým trpí. Trénoval som obe svoje dcéry a nemal som problém chovať sa k nim úplne rovnako, ako k ostatným. Očividne mi veľmi pomohlo to, že som kedysi zopár rokov trénoval ich matku Janu a vtedy som sa ako trénerské ucho často správal ako úplný kretén. Výstižne charakterizuje ambivalentnosť vzťahu rodičov a detí v týchto pozíciách Tomáš Gurský: “Drvivá väčšina rodičov vo funkcii trénera svoje dieťa permanentne hypnotizuje.“
Uvedomelý rodič nie je všade v menšine. Sú to väčšinou inteligentní a úspešní, rozvážni ľudia, ktorí nepotrebujú ohurovať svoje okolie „leštením“ svojho ega na tréneroch. Ani doma sa nevyjadrujú pejoratívne na adresu trénerov ani učiteľov. Vedia, že zmysluplné športovanie detí nie je o skorých víťazstvách, ale o hodnotách. Nepotrebujú si prostredníctvom svojich detí kompenzovať svoje vlastné nenaplnené ambície z detstva a o pekné detstvo nechcú pripraviť ani svoje deti tým, že na nich budú vyvíjať zbytočný nátlak. Správnou výchovou pomáhajú u dieťaťa vytvoriť mentálne predpoklady pre zvládnutie záťaže školy a k tomu športu. Dieťa získa zdravý vzťah k svojmu výkonu, vhodnú psychickú odolnosť i schopnosť koncentrácie. V priebehu vyučovacieho i tréningového procesu postupne optimalizuje svoju formu komunikácie s dospelými ľuďmi.
Každý sme nejaký, povedal kedysi Jan Werich. Každý nemôže byť uvedomelý, ale nie je každý ani obmedzenec. Isté je, že táto „novodobá“ spoločnosť, ktorá vyznáva kult zlatého teľaťa a všetko je dnes o peniazoch, nie je vzornou liahňou tímových hráčov. Naopak. Zaujímaví sú len víťazi a všetci ostatní sú „lúzri.“ Výchova k individualizmu a víťazstvám za každú cenu začína byť fenoménom v prístupe čoraz väčšieho počtu rodičov a – žiaľ – nielen v individuálnych športoch. Našťastie existujú aj medzi rodičmi mladých adeptov hádzanej iné príklady. Ako matka nemenovanej dorastenky ŠKP, čo nezištne vo všetkom pomáha najlepšej kamarátke svojej dcéry, ktorá pochádza zo slabších sociálnych pomerov. Ani ju nenapadne vidieť v talentovanej spoluhráčke svojej ratolesti jej konkurenciu a priamu rivalku v boji o pozíciu v základnej zostave. Je to obetavá a predovšetkým veľmi múdra dáma, ktorá vie, že žiaden rekord, ani osobný, nestojí za to, aby deti prišli o svoje šťastné detstvo.
Počas svojej vyše štyridsaťročnej trénerskej kariéry som sa stretol so všetkými typmi rodičov. Moja komunikácia s nimi, aj ich so mnou neprekročila konvenčný rámec bežného spoločenského styku. S mnohými som sa časom aj skamarátil a neraz sme spolu aj čosi popili. Mám však aj jeden hrozný zážitok. Vždy, keď si naň spomeniem, mi prejde mráz po chrbte a nemám ďaleko k slzám...
Pôsobil som vtedy v Českej republike. Viedol som ženy pražskej Slávie a pritom českú juniorskú reprezentáciu. V kvalifikácii o postup na ME sme sa v Chebe stretli v najťažšej kvalifikačnej skupine s favorizovanými Rumunkami a vtedy veľmi silnými Juhoslovankami, ktoré viedol tréner žien Milorad Milatovič a v kádri mal aj štyri hráčky zo ženskej reprezentácie. S Rumunkami sa nám podarilo remízovať a Juhosláviu sme prekvapujúco zdolali o sedem gólov, s čím naozaj nik nerátal. Lež úspech sa nerodil ľahko. Pozitívnu, kamarátsku a tvorivú atmosféru v Chebe prerušila návšteva otca jednej z mojich hráčok, urastenej spojky Evičky Součkovej, ktorá spolu s pivotkou Petrou Vítkovou (vtedy Válovou) tvorila nepriepustnú a veľmi dobre blokujúcu dvojicu zadákov. Pán Souček bez nejakých okolkov prišiel za mnou s tým, že Eva musí s ním bezodkladne odísť. Na otázku čo sa stalo odpovedal pán Souček vecne, bez emócií: “Vysvetlím vám to neskôr, teraz vás, pán Kuťka, poprosím o možnosť rozhovoru s mojou dcérou osamote.“ Poslal som pre Evičku, na ktorú už jej otec čakal vo vyhradenej miestnosti. Len čo sa za nimi zatvorili dvere – nestačil som prejsť vari ani štyri kroky – keď zaznel desivý nárek, z ktorého tuhla krv v žilách. Vysvitlo, že Evkinu mamičku zrazila nešťastnou náhodou električka a na mieste ju zabila. Čo vám budem hovoriť. V takej chvíli môžu ísť „niekam“ majstrovstvá Európy, ba aj celá hádzaná. Boli to bratia Česi, ktorí vymysleli príslovie – keď nejde o život, ide o - veď viete čo.“ Lenže tu o život išlo a náhle oň prišla ešte pomerne mladá žena, matka jednej z hráčok. Obdivoval som dôstojnosť a pragmatickú vecnosť tragédiou postihnutého pána Součka a nevedel som si ani len predstaviť, odkiaľ pozbieral sily na to, aby túto hroznú správu oznámil svojej dcérke, s ktorou mal od malička pekný vzťah...
Dlho som váhal, či svoj najsmutnejší zážitok z komunikácie s rodičmi svojich hráčok, mám spomenúť práve v tomto článku. Napokon som sa rozhodol, že tak urobím. Najmä preto, aby sme si všetci v „nálomníctve“ (to je prekrásne staré slovo, ktorým Andrej Sládkovič označoval všetko to pachtenie ľudí za svetskou slávou a zlatým teľaťom) uvedomili, čo je v živote človeka naozaj dôležité.
Autor je známy hádzanársky tréner a publicista
ZDROJ:SZH 25.09.2017, Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku, Autor: Tomáš Kuťka
